Moderátor Reflexu, filantrop, investigatívny novinár, aktivista, pedagóg, bývalý hovorca mesta Trnava. Reč je o obľúbenom Patrikovi Hermanovi. O jeho začiatkoch v praxi, ale aj mnohom inom sa dočítate v rozhovore.
V Markíze pôsobíte už dvadsaťjeden rokov. Toto obdobie sa dá prirovnať k životu jedného mladého človeka. Ako si spomínate na prvé kroky chodbami tejto televízie?
Keď som po prvýkrát kráčal po chodbách televízie v Záhorskej Bystrici, stáli tam ešte len obvodové múry... (smiech) Televízia vyše roka pred svojim štartom vysielala skúšobne „do steny“ z náhradných priestorov jedného hotela v bratislavskej Dúbravke. Na reportáže sme jazdili na svojich autách. Mal som vtedy staručkú krvavo červenú Škodovku 100 – to si musíte vygúgliť! (smiech) Ani tie plechy neboli veľmi plechové, lebo mi z kapoty pravidelne odlietavali markízacke magnetické emblémy...
Nie každý o Vás vie, že ste pôsobili na poste hovorcu mesta Trnava.
Veľkú úlohu zohrával fakt, že som bol v tom čase zrejme najmladším hovorcom mesta na Slovensku. Keď som niekedy prišiel s primátorom na rokovania, mysleli si, že som nejaký stážista alebo osobný šofér primátora... V Trnave si ale na mňa ľudia rýchlo zvykli. Poznali ma aj z vysielania regionálneho rádia, ktoré bolo vtedy veľmi populárne. Myslel som si, že mestský úrad a rádio bude konečnou zastávkou v mojej mediálnej kariére. Veď, kde by ma mohli ešte chcieť? Môj „banášovský“ nos a odstávajúce uši v rádiu aspoň nebolo vidieť... (smiech) A čuduj sa svete, vzali ma aj do telky! (smiech)
Po troch rokoch v Televíznych novinách nasledovala Paľba, Krimi SK a Lampáreň. V dnešnej televíznej tvorbe podobné formáty nenájdeme. Vrátili by ste pracovne do čias rubriky Lebo medveď?
Veľmi rád! No všetko má svoj prirodzený vývoj a nič netrvá večne. Niečo pekné sa v živote končí, niečo pekné sa začína... Som rád, že Lampáreň ukončila svoju púť na vrchole sledovanosti a slávy. Bolo to pre mňa, aj mojich kolegov smutné obdobie. No kompenzovalo ho príjemné zistenie, že divákom veľmi chýbame. Doteraz sa stretávam s reakciami ľudí, ktorí za Lampárňou smútia. Spomínajú na ňu ako na zmysluplný formát, ktorý im často pomohol vyhnúť sa problémom, do ktorých sa dostali protagonisti našich reportáží alebo ponúkol návod, ako sa z nich dostať. Treba však povedať, že duch Lampárne prakticky naďalej žije v inej relácii. Kompletný tím niekdajšej Lampárne prešiel do Reflexu a spolu s ním aj témy, námety a reportáže. V priebehu týždňa dostane priestor dokonca viac „lampárňových“ reportáží, ako tomu bolo za jej existencie. Občianska publicistika má v televíznom prostredí stále svoje miesto. A som rád, že som stále pri tom...
Často sa pohybujete medzi študentmi, či už pri návštevách škôl, alebo v rámci projektu Štúrovo pero. Nemyslíte, že mladí sú v dnešnej dobe príliš ovplyvnení sociálnymi médiami?
Záleží od toho, v akom smere a do akej miery. Socializácia je fajn. Ide len o to, či si vieme stanoviť hranice a zachovať súdnosť a zdravý rozum. Ja som sa, napríklad, stal kamarát s Facebookom iba pred dvoma rokmi. Prvý pokus v minulosti dopadol katastrofou! Pri mojom chorobnom pocite povinnosti odpísať každému som sa po niekoľkých dňoch skoro zbláznil. Napokon ma k jeho využívaniu priviedli pomaly a postupne adminovia mojej fanúšikovskej stránky. Naučil som sa používať Facebook s rozumom, objavil som jeho výhody a často ho využívam v situáciách, kedy chcem osloviť verejnosť s prosbami o pomoc či spoluprácu pre dobrú vec.
Moderátor alebo pedagóg?
No, ono sa to asi niekde spája. Po dvoch desaťročiach mediálneho pôsobenia, pohybujúc sa medzi študentmi, som začal badať, že sa im dostáva priveľa teórie. Školy prijímajú a chrlia tisíce študentov, napríklad žurnalistiky a príbuzných odborov, pričom, ale berte to s nadhľadom, toľko novinárov ročne neumiera... Skrátka, trh je presýtený a uchytiť sa má šancu len ten, kto má talent, veľmi chce a má už niečo za sebou – prax. Na stáže do televízie nám chodili študenti plní nepotrebnej teórie, ale bez skúseností a často aj základného prehľadu, napríklad o procesoch pri výrobe reportáže. Chodil som na diskusie so študentmi po celom Slovensku, ale cítil som, že to chce viac času a priestoru, viac sa im venovať, systematicky a dlhodobo, a tak som sa stal na staré moderátorské kolená pedagógom... (smiech) So študentmi mám zvyčajne vynikajúci vzťah a v kútiku duše dúfam, že som im aspoň trochu užitočný...
Je známe, že v lete organizujete tábory zamerané na deti, ktoré to nemajú v živote až také ľahké. Kedy nastal moment, kedy ste si vnútorne povedali, že pomáhať je potrebné?
Ťažká otázka, či skôr otázka, na ktorú nikdy neviem odpoveď. Nebol to asi moment, bolo to rokmi a podmienkami, v ktorých som vyrastal ako dieťa, ako mladý človek, na začiatku dospelosti. Od 16-tich som sa musel o seba starať sám. Niekoľko rokov aj o môjho, vtedy 6-ročného bračeka. Život ma naučil pokore. Viem, čo je žiť z ruky do úst. Keď som sa stal známym pochopil som, že som dostal dar vplývať na mienku ľudí. Doteraz si myslím, že verejne známi ľudia by mali svoju popularitu ľuďom nejako vrátiť. Napríklad tým, že pozornosť, ktorú na seba pútajú, nevyužijú vo svoj prospech, ale na to, aby pritiahli pozornosť verejnosti na problém či skupinu ľudí, ktorí by ju inak nezískali. Tábory pre deti z ťažko skúšaných rodín a ďalšie aktivity robím z presvedčenia a preto, lebo, skrátka, chcem. Žurnalistika je poslanie a o tom hovorím aj mojím študentom...
"Držiteľom sošky OTO v kategórii Osobnosť televíznej publicistiky sa stáva Patrik Herman..." Tento rok už siedma, aký to bol tento rok pocit, keď ste prišli po ankete domov a pridali ste si sošku na poličku?
V prvom rade, už sa nezmestili vedľa seba a musel som ich rozostavať na cik-cak... (smiech) Po druhé sa bojím, či som už náhodou neohrozil nosnosť poličky. Každá má údajne okolo 3-4 kilogramy... Po tretie a stále to budem opakovať, že to nie je moje víťazstvo, ale víťazstvo mojich divákov a fanúšikov. Ja som bol sošku za nich iba vyzdvihnúť... (smiech) Samozrejme, je to neopísateľný pocit a nikdy neviete, koho meno vyslovia. Úprimne, tento rok som bol presvedčený, že moje to nebude. Konkurencia bola silná... Stál som raz mame za plecami, keď vypisovala hlasovací formulár. Snažil som sa jej pri každej kategórii do toho frflať, samozrejme, aj pri tej mojej... (smiech) Ale čo ma úplne dojalo, bol ten čas, ktorý tomu musela obetovať... Vtedy som si uvedomil: panebože, v dnešnej dobe, kedy nám ani 24 hodín denne nestačí, sa nájdu ľudia, ktorí sú ochotní obetovať toľko času, aby poslali niekomu hlas... To nemôžete vnímať inak, ako prejav veľkej dôvery a obrovskú motiváciu robiť ďalej, čo je vo vašich silách, aby ste im to mohli vrátiť...
V poslednej dobe je trasa Bratislava-Košice na vašom programe častejšie, založili ste pacientsku organizáciu na boj proti rakovine hrubého čreva, aké odozvy má táto aktivita na východe republiky?
Stálo to veľa námahy, času aj energie, ale nakoniec sa to podarilo. Na východe som našiel veľa skvelých ľudí a vďaka nim dnes, napríklad, vo Východoslovenskom onkologickom ústave v Košiciach funguje poradňa, v ktorej bývalí, vyliečení pacienti radia a pomáhajú tým, ktorí s rakovinou bojujú dnes. Neskutočne obdivujem mojich nových priateľov, že sa rozhodli na úkor jatrenia vlastných rán byť užitoční pre iných... Združenie Europacolon Slovensko som založil pred desiatimi rokmi s mojou kolegyňou z „konkurenčnej“ RTVS Jankou Špankovou. Predchádzala mu smrť môjho tatina, ktorý podľahol rakovine hrubého čreva po ťažkom dvojročnom boji. Tatino mi raz v nemocnici, počas dlhých rozhovorov, ktoré sme spolu viedli, povedal: Synu, nech už to dopadne tak alebo onak, urob, čo budeš môcť, aby ďalšie rodiny takéto peklo zbytočne nezažívali. Máš na to, ľudia ťa počúvnu... Už vtedy som totiž obaja vedeli, že jeho choroba prišla zbytočne. Stačil jeden jednoduchý preventívny test a ocino ešte mohol žiť. Aj dnes sa mi pri týchto spomienkach tlačia do očí slzy. Nehanbím sa! Hovorí sa, že čas lieči, ale v niektorých prípadoch to asi neplatí... A tak som sa rozhodol, že sa na to dám. Aj keď som spočiatku mal pochybnosti, keď ma jedného dňa zastavil v Prievidzi jeden mladý muž a poďakoval mi, že kampaňou, v rámci ktorej sme ľudom posielali testy na odhalenie rakoviny, sme jeho mame zachránili život, povedal som si, že to má zmysel...
V programe Reflex ste už ako ryba vo vode, ktorá reportáž alebo príbeh Vám utkveli v pamäti?
Každá, ktorou sa nám podarilo pomôcť a prispieť k tomu, aby bol život ľudí z našich reportáží aspoň trošku znesiteľnejší a krajší... Veľmi si vážim, že mám prácu a že sa môžem podieľať na tvorbe relácie, ktorá mi ponúka spätnú väzbu, ktorou dokážeme ovplyvňovať a meniť život ľudí k lepšiemu. A veľmi si vážim našich divákov. Vďaka nim sa nám podarili doslova zázraky. Rodinám bez strechy nad hlavou sme dopriali domov, bez elektriny svetlo, bez kúrenia teplo, ľuďom vo vážnom ohrození zdravia či života nevyhnutné liečenia, operácie či kompenzačné pomôcky, ktoré by si inak nemohli dovoliť. Žiaľ, táto krajina sa nedokáže o svojich občanov postarať tak, ako by mala, zlyháva a často ide dokonca proti svojim občanom. Ide ma poraziť, keď vidím, ako rozhodujú úrady, ako ich rozhodovanie vedú iba excelovské tabuľky a stratili ľudskosť. Podľa úradníkov a politikov zlé nie sú zákony, ale ľudia, ktorí nevedia ochorieť ani byť chudobní, ako si predstavujú ich sterilné paragrafy. Nechcú zmeniť zlé zákony, ale ľudí... Novinári majú a budú mať evidentne ešte dlho veľa práce!
Keďže je čas odovzdávania bakalárok, nechávali ste si prácu na poslednú chvíľu alebo ste boli pedant?
A čo myslíte, v akej situácií píšem odpovede na vaše otázky? (smiech) Na moju obhajobu, málokedy mám na povinnosti pohodlný časový priestor a rezervu. Žijeme rýchlo, zajtra môže byť neskoro! A v mojom prípade všetko súri, všetko je dôležité a všetko musím robiť v pokluse... Inak si ma to aj tak počká... (smiech)
K dispozícii čarovná palička, jedno želanie, čo by to bolo?
Jeden celý deň v posteli, raňajky, desiatu, obed, olovrant, večeru aj druhú večeru rovno do postele a pokazený mobilný telefón... (smiech)
Ďakujeme za rozhovor!
Po troch rokoch v Televíznych novinách nasledovala Paľba, Krimi SK a Lampáreň. V dnešnej televíznej tvorbe podobné formáty nenájdeme. Vrátili by ste pracovne do čias rubriky Lebo medveď?
