Deficitné vzťahy v rodine, hlavný protagonista dieťa, vizuálne texty. Táto stručná charakteristika vystihuje tvorbu Moniky Kompaníkovej. Slovenská maliarka a autorka viacerých kníh začala písať veľmi intuitívne. Po vydaní knihy Piata loď začala nad tým, čo píše viac premýšľať. Priznala, že kontrola jej bráni trošku lietať, no neskôr dodala, že je „lepšia cesta nechať si slobodu ako mať nad všetkým kontrolu.“
Od mala sa venovala výtvarníctvu a nikdy nemala métu byť spisovateľkou. Uvedomila si, aká je slovenčina tvárna, že sa dá narábať so všetkými prostriedkami jazyka, hrať sa so slovami. „Viem toho čitateľa tak trochu zmanipulovať, to ma veľmi baví.“ Autorka dodala, že maľba sa pre ňu zrazu stala nezrozumiteľnou a to, čo chcela povedať, vie presnejšie vyjadriť cez text.
Zobrazenie detského sveta je pre Kompaníkovú rovnako zaujímavé ako zobrazenie toho dospelého. „Detstvo je jeden veľký zmätok, čo skutočne deti prežívajú, čo dávajú najavo a čo sme my ochotní vnímať a počúvať.“ Podľa nej je preto potrebné ukazovať detský svet, ktorý nie je taký radostný ako sa mnohým môže zdať. Po napísaní knihy Piata loď, dostala autorka odozvu od detí, ktoré ju chválili za to, že konečne niekto napísal ako žijú. Dokonca deti z nitrianskeho divadla Slúchadlo zinscenovali divadelnú hru a z knihy si vybrali najhoršie veci ako smrť, zneužívanie, tragické momenty. Vysvetlením pre stvárnenie týchto scén bolo, vraj „taký je náš život“. Kompaníková postupne zistila, že tieto deti majú svoje problémy a cez divadelnú hru ukázali to, čo prežívali. Mnohí ľudia však považujú jej texty za vymyslené, aj keď väčšina vzniká zo skutočných motívov či udalostí.
Monika Kompaníková píše vizuálnym spôsobom. Vidí presný obraz, z akého materiálu je oblečenie, presné farby. Opísala miesto vo Vinohradoch, kde sa nakoniec natáčal aj film. Dokonca našli chatku, ktorú si autorka predstavovala, pričom oni ani nevedeli, ktorý domček mala na mysli. Ako sama povedala, zrazu mala pocit, že sa nachádza vo vlastnej hlave.
S výsledkom filmu je Kompaníková veľmi spokojná. Zistila, že deti dekódujú film inak, dievčatko Jarku považujú za hrdinku, zatiaľ čo dospelí ako niekoho, koho treba potrestať. Autorka je rada, že Jarka nebola vo filme ukázaná ako dospelá, pretože táto postava je pre ňu osobnejšia a chcela by si ju uchovať vo väčšej hmle.
