Na slovenskej filmovej scéne nebola posledné roky v podstate žiadna základňa tvorcov kvalitných mainstreamových filmov, zatiaľ čo s dokumentaristami sa roztrhlo vrece. Nie je to na škodu, vznikli u nás mnohé veľmi kvalitné dokumenty, ale aspoň občas sa človeku zažiada pozrieť si film s dynamickým dejom. Situácia sa ale zmenila.
Audiovizuálny fond začal podporovať čoraz viac filmárov a stali sme sa dokonca svedkami jedného nevídaného javu – dokumentaristi začali točiť nedokumentárne filmy. A ide im to. Najskôr Marko Škop natočil v roku 2015 Evu Novú, ktorá získala národnú nomináciu na Oscara a hneď niekoľko ocenení Slnko v sieti. No a teraz Iveta Grófová (režírovala napríklad film Až do mesta Aš) vytvorila film podľa knihy Moniky Kompaníkovej Piata loď, ktorý bol ako prvý film v histórii slovenskej kinematografie ocenený na prestížnom filmovom festivale v Berlíne – Berlinale. Grófovej najnovší počin sa však (zatiaľ) v očiach priemerného filmového konzumenta skrýva v tieni divácky úspešnejších titulov Všetko alebo nič a Únos. Kvalitou je však niekde úplne inde.
Knižná predloha bola inšpirovaná skutočnými udalosťami a film bol zas inšpirovaný knihou. Neznamená to však, že by bol o niečo ochudobnený, že by niečo vytrhol z kontextu. Práve naopak, dodáva mu to ďalší rozmer. Nevysvetľuje, skôr načrtáva, naznačuje a každý divák si tak z neho môže vziať to svoje a vlastným spôsobom ho aj interpretovať. Najmä záverečná sa svojou poetikou odkláňa od dovtedajšej „všednosti“ a za celý film umiestňuje jeden veľký otáznik.
Dej filmu sa točí okolo mladého dievčaťa Jarky, ktorá sa viac-menej stará sama o seba. Jej mama ju totiž mala veľmi skoro a na úlohu matky sa necíti. Jarka preto trávi voľný čas väčšinou osamote alebo s kamarátom – susedom. Keď raz náhodne stretne ženu, ktorá očividne zanedbáva svoje malé deti, rozhodne sa konať. Ujde s bábätkami aj s kamarátom a založia si provizórnu rodinu.
Na snímke Piata loď pracoval takmer výlučne ženský tím – autorka predlohy, režisérka, kameramanka – a je to vidieť. Príbeh je podaný veľmi jemne, s citom. Ženské predstaviteľky sú výrazné osobnosti a všetko to podčiarkuje výborná kamera so zmyslom pre detail. Herecké výkony sú veľkým prekvapením – hlavnými predstaviteľmi sú deti a neherci a sú naozaj dobrí. Prirodzení a uveriteľní. Uveriteľné sú aj dialógy, ich obsah aj forma – postavy nerozprávajú ako absolventi VŠMU, ale ako „normálni“ ľudia, ktorým občas nie je stopercentne rozumieť. A v neposlednom rade dopĺňa atmosféru výborná hudba. Do filmu sedí tak dobre, že si ju človek možno ani nevšimne, čo je síce škoda, ale filmová hudba by v prvom rade mala film dopĺňať, nie z neho vytŕčať. Hudbu si ale v plnom rozsahu uvedomíte najneskôr pri záverečných titulkoch, keď zaznie titulná skladba „Kde sa slzy berú“ od Katarzie – veľmi podarená skladba. Pretože takýto film si zaslúži kvalitnú skladbu, ktorá ho bude prezentovať.
Piata loď je vnímaná skôr ako rodinný film, čo môže mnohých odradiť. Toto označenie si však vyžaduje, pretože naň naozaj môžu ísť aj rodiny s deťmi. Príbeh je podávaný z pohľadu detí, takže ho pochopí aj maloletý divák, ale skrýva v sebe hlbokú myšlienku, ktorú pravdepodobne objaví len skúsenejší percipient. Aj preto sú reakcie na film rozdielne – niektorí sa neubránia slzám, niektorí zas širokému úsmevu. Dôvodom je na jednej strane zábavný kontrast detských hrdinov a ich „dospeláckeho“ správania a na strane druhej ťažký život, ktorý hlavnú hrdinku dotlačil k radikálnemu činu. Tie dve stránky sa však vo filme príjemne dopĺňajú a vzniklo tak výnimočné dielo slovenskej kinematografie. Stále však, žiaľ, nie svetovej.
