Sme väčší ako naše emócie? Kto má nad kým kontrolu? My nad nimi alebo ony nad nami? Dá sa skutočne milovať? A ak áno, dokážeme milovať druhého viac ako samých seba?
Zasvietili svetlá. Na stoličke sedela prekrásna žena v červených šatách s odhalenými ramenami. Bosá, lodičky sa jej ledabolo váľali medzi rozhádzanými stoličkami. Iba sedela a pozerala niekam do neznáma.
Tak sa začína divadelná inscenácia umeleckého kolektívu KA:SCHAU s názvom Liebelei.
„Táto divadelná hra od Schnitzlera bola na tú dobu napísaná veľmi psychologicky a realisticky. Samotná hra je situovaná vo Viedni v 19. storočí. Modernému divákovi to len veľmi málo povie, pretože je nasiaknutá duchom Fin de siècle. Práve preto som sa rozhodol celý kontext posunúť do abstraktnejšej roviny,“ konštatuje režisér Pavol Hučka. „Ako som začal túto hru čítať, napadlo mi urobiť zo štyroch postáv jednu a celé dielo čo najviac priblížiť súčasnému divákovi.“
Hra zobrazuje lásku mladého muža, Fritza, k vydatej žene. Fritz v inscenácii však nie je jedna postava, ale hneď štyri. „Každá z tých postáv zachytáva časť jeho osobnosti a každá z častí prejde určitým vývojom. Prvá je naivná - nakoniec príde na to, že nikdy naivnou nebola. Druhá je zábavná, ku koncu zvážnie. Tretia je emocionálne naviazaná, no v konečnom dôsledku začína pragmaticky myslieť. A to je samotným záverom. On sa lásky zľakol, pretože bola tak nekonvenčná. Bolo na nich vyvinutých milión tlakov. Nakoniec ju opúšťa, a vracia sa k svojim ,štyrom Fritzomʼ.“
Nacvičovanie trvalo približne mesiac. „Brali sme to ako výzvu. Každý z nás si zahral postavu, v ktorej sa necítil príliš komfortne. Hra je náročnejšia na pochopenie v dôsledku jazykovej bariéry,“ dodáva Pavol Hučka.
Zhmotnenie metafor, doslovné rozkladanie myšlienkového sveta, ktorý majú postavy vybudovaný, silné dramatické momenty. Aj toto spôsobilo, že som niekoľkokrát počas predstavenia mala zimomriavky.
