Nie, extravagantné nebolo jeho dobre padnúce sako, ani vyleštené topánky. Prvé, čo prekvapilo, bola jeho dochvíľnosť. Neurobil dojem, že na hlavu štátu sa musí čakať. Andrej Kiska vystúpil na pódium v aule Lekárskej fakulty UPJŠ s úprimným úsmevom. Bez dlhých úvodov prešiel rovno k veci – prečo je tu. Po tom, čo zažíva v paláci, sú stretnutia s mladými „dobíjačom“ bateriek. Spoznáva generáciu, ktorá bude o pár rokov riadiť spoločnosť.
Jeho príbeh od obyčajného človeka po prezidenta poznáme snáď všetci – boli toho plné médiá už mesiace predtým, ako sa stal prezidentom. Ale vedeli ste, že je vyštudovaný elektromechanik? Sám zhodnotil, že to nie je jeho parketa. Keď po Nežnej revolúcii emigroval do USA, ani mu nenapadlo, že by sa niekedy mohol stať hlavou štátu. Pracoval ako upratovač a stavbár. Doma má košeľu, v ktorej umýval dlážky a vždy si ju oblečie pri významných životných medzníkoch. Outfit à la pokora.
Kiska je považovaný za prototyp úspešného človeka. Vraj sa ho mnohí pýtajú na jeho recept na úspech: „Čarovné slovíčko, ktoré používam ja, je zmena. Nebáť sa zmeny“. Zmien mal vo svojom živote viac. Opustil rodinu a šiel zarábať do Ameriky, neskôr sa opäť vrátil a založil dobre fungujúci biznis. Veľkou zmenou bol predaj firiem a založenie charitatívnej nadácie Dobrý anjel. „Kde je v tom živote spravodlivosť, prečo ja mám tak veľa a iní nie? Prečo ľudia, ktorí neurobili nič zlé tak trpia?“ Toto bola jeho motivácia. Tiež mal plán založiť prvú detskú filantropickú nemocnicu, ale žiaľ, kvôli kríze to nevyšlo. Aj ľudia ako on zažívajú neúspech. „Netreba sa báť zobrať svoj život do vlastných rúk. Čokoľvek chcete dosiahnuť, nebojte sa pádov. Za každým úspešným človekom je veľa pádov a neúspechov“.
Ďalšou významnou zmenou bol vstup do politiky, hoci sám Kiska kedysi tvrdil: „Do tej špiny ja nikdy nevstúpim!“. Nuž vstúpil a ani z pozície prezidenta si neberie servítku pred ústa. Problémy, ktorým čelí Slovensko - školstvo, zdravotníctvo a justícia - pomenoval priamo.
Tu je ochutnávka jeho ostrých a priamočiarych výrokov, ktoré hovoria za všetko:
„Chcem vrátiť dôveru v to, že mať prezidenta má zmysel. Chcem byť prezidentom, ktorý sa nebude báť ozvať, pochváliť, kritizovať. Nielen klásť vence a kvety počas oficialít, ale mať prezidentský hlas, ktorý sa bude ozývať.“
„Zuzka Hlávková sa nebála, slušne a sebavedomo povedala svoj názor. Vy, mladí máte byť slušní a nároční. Práve vy viete byť najkritickejší.“
„Úprimne? 30 percent vysokých škôl by som na Slovensku zrušil. Ale okamžite. A vy presne viete, o ktorých hovorím.“
„Poviem vám svoj osobný pocit. Minister zdravotníctva chce zmenu. Je to však boj, ktorý nesmieme vzdať.“
Na margo súdnictva, v ktoré máme spomedzi krajín EÚ najnižšiu dôveru: „Harabina v ňom už nemáme, ale je to dlhá cesta...“
„Minister vnútra by mal odstúpiť. Treba veci pomenovať.“
A na záver: „Aj vás vyzývam, poďte do politiky, apelujem, poďte!“
Taký je náš prezident. Bol na pôde univerzity hodinu a pár minút, ale stihol odovzdať myšlienky, ktoré zanechali dojem. Nie taký rozpačitý, ako to niekedy pri verejných činiteľoch býva. Autentický a plný nádeje.
