Monika Kompaníková sa od svojich šiestich rokov venovala výtvarnému umeniu. Počas štúdia na VŠVU napísala prvú úspešnú poviedku. Písanie napokon z jej života úplne vytesnilo všetky ostatné formy umenia. „Moje vzdelanie neostalo nevyužité, ono využité je, ale v inej forme.''
Autorka priznáva, že prelomom v jej živote bolo, keď sa jedného dňa náhodou dostala ku knihe od Ágoty Kristóf. Fascinoval ju najmä úsporný, ale nesmierne výpovedný štýl maďarskej autorky. Svoj vlastný spôsob písania Kompaníková založila na špecifických opisoch priestoru a vecí, ktoré obklopujú hlavných hrdinov. Ako sa však sama vyjadrila, svoj štýl sa snaží postupne čistiť, upustiť od opisov a docieliť pointu úspornejším spôsobom. „Nie je mojou ambíciou, aby čitateľ videl úplne presne to, čo vidím ja alebo to, čo chcem, aby videl. Rátam s tým, že každý má v pozadí svoj vlastný život, svoje vlastné videnie sveta.“
Aj v románe Piata loď sa dvanásťročná Jarka zdanlivo citovo dištancuje od vlastných existenčných problémov. Sníva o lodi, ktorá by ju odviezla preč. Absenciu lásky a opustenosť však tlmočí špinavý byt, ktorý nikdy nebol domovom, mŕtvy kocúrik na príjazdovej ceste či zanedbaná záhrada zdedená po ľahkomyseľnom dedovi. Na otázku, prečo vlastne píše o deťoch, odpovedá: „Ja píšem o tom, čo ma bytostne zaujíma a mňa zaujímajú deti. Deti, detstvo, vzťahy medzi rodičmi, stopy, ktoré rodičia zanechávajú na deťoch. Ako sa deti z toho snažia vymaniť a ako to väčšinou vôbec nejde, ako sa tie chyby rodičov reťazia... Aj teraz som dokončila novelu, mám asi osemdesiat strán textu, sú to dva paralelné príbehy o deťoch.“
Samota, smútok a zanedbané medziľudské vzťahy sú náročnou témou, pri spracovaní ktorej sa ľahko skĺzava ku gýču. Kompaníková podsúva čitateľovi svoje osobité videnie sveta nenásilne a drámu hlavnej hrdinky stvárňuje s citom. Nepíše so snahou prilákať čitateľa na kontroverzné témy.„Ja nekalkulujem s tým, či to bude niekoho zaujímať. Kalkul mi prekáža.“ Kompaníková raz dostala pozvanie na divadelnú hru. Účinkovali v nej deti vo veku od pätnásť do sedemnásť rokov. Hra bola inšpirovaná románom Piata loď a zosobňovala najmä jeho drastické momenty. Autorka sa zrazu stretla s tým, čo zažívala knižná hrdinka Jarka, v skutočnom živote. „Bolo to neuveriteľne silné. Tie decká mi napísali do zápisníka, čo pre nich tá kniha znamenala. Bolo to pre mňa nad všetky recenzie, nad všetky pozitívne kritiky.“
A ako trávi Monika Kompaníková svoj čas? Má dve malé deti a veľa cestuje. Na tvorbu jej zostáva málo času, ale tejto činnosti sa venuje aj naďalej. „Keď píšem, žijem iný život vo svojej hlave. Som ponorená vo vzťahoch, ktoré som si vymyslela, rozplietam ich a splietam. Ráno sa zobudím a prvé, čo mi napadne, je život tej rodiny. Aj večer zaspávam s tými inými ľuďmi.“ Autorka navyše pracuje v bratislavskom kníhkupectve, takže od literatúry nie je nikdy ďaleko. Piata loď sa práve v týchto mesiacoch spracúva do filmovej podoby. Režíruje ju Iveta Grófová v spolupráci so scenáristom Marekom Leščákom. Film by mal ísť do kín na jar alebo v lete roku 2016. „Tvorcovia filmu majú až zarážajúco podobnú predstavu ako ja. Ten film bude rovnaký, ako keby som ho natočila ja sama,“ dodáva Kompaníková.
